обозна́чить (oboznáčitʹ) + -ся (-sja)
обозна́читься • (oboznáčitʹsja) pf (imperfective обознача́ться)
perfective aspect | ||
---|---|---|
infinitive | обозна́читься oboznáčitʹsja | |
participles | present tense | past tense |
active | — | обозна́чившийся oboznáčivšijsja |
passive | — | — |
adverbial | — | обозна́чившись oboznáčivšisʹ |
present tense | future tense | |
1st singular (я) | — | обозна́чусь oboznáčusʹ |
2nd singular (ты) | — | обозна́чишься oboznáčišʹsja |
3rd singular (он/она́/оно́) | — | обозна́чится oboznáčitsja |
1st plural (мы) | — | обозна́чимся oboznáčimsja |
2nd plural (вы) | — | обозна́читесь oboznáčitesʹ |
3rd plural (они́) | — | обозна́чатся oboznáčatsja |
imperative | singular | plural |
обозна́чься oboznáčʹsja |
обозна́чьтесь oboznáčʹtesʹ | |
past tense | singular | plural (мы/вы/они́) |
masculine (я/ты/он) | обозна́чился oboznáčilsja |
обозна́чились oboznáčilisʹ |
feminine (я/ты/она́) | обозна́чилась oboznáčilasʹ | |
neuter (оно́) | обозна́чилось oboznáčilosʹ |